Z kanonických vizitácií

R. 1684 prišiel Michal Vankovič, ktorý po desaťročnom pôsobení odišiel do Turia, kde zomrel, tam aj pochovaný.

Smutné časy prichádzajú počas pôsobenia Štefana Ambruša – na faru prišiel v roku 1709. V roku 1713 totiž vypukla veľká morová epidémia, ktorá hrozila obyvateľom v širokom okolí. V tom istom roku sa uskutočnila (pravdepodobne ešte pred pohromou) kanonická vizitácia farnosti. V slovenskom prepise vizitácie sa uvádza, že vtedajší farár mal 28 rokov. K farnosti vtedy patrili obce Trnové, Višňové, Turie, Porúbka, Illové, Bytčica, Mojšová Lúčka a Stráňavy. V Rosine bolo 189 katolíkov, 11 luteránov, 100 detí, čo ešte nepristúpili na sv. spoveď a dojčiat. V celej farnosti vtedy žilo 1642 ľudí. Vo vizitácii sa nachádza aj opis starého kostola, ako aj opis obcí, ktoré patrili farnosti. Zaujímavý je dodatočný záznam o kaplnke nad Turím. Existujú totiž dve podoby podania o jej vzniku. Hodnovernejšia je tá, ktorú podáva kanonická vizitácia:

„Na kopčeku popri ceste, čo vedie do Rosiny, postavili ju miestni obyvatelia príčinlivosťou terajšieho pána farára Ambruša a je zasvätená sv. Rochusovi na znak vďakovčinenia Pánu Bohu, že vo svojom milosrdenstve a dobrotivosti zachovať ráčil väčšinu miestneho obyvateľstva, ako i terajšieho pána farára, keď po vypuknutí moru upadli do krajného nebezpečenstva."

Táto verzia spochybňuje povesť uvedenú v kronike DHZ o oslobodení grófa Vešeléniho, pána strečnianskeho hradu z moci Turkov – to vraj malo byť podnetom na postavenie tejto kaplnky. Ešte predtým mohla stáť niekde v okolí iná kaplnka, zvlášť keď zoberieme do úvahy rok smrti grófa Františka Vešeléniho (1667). V tom období však po okolí plienili kuruci.

R. 1738 prevzal farnosť Ladislav Bátory, ktorý bol veľmi horlivým kazateľom. Hlásal slovo Božie aj vtedy, keď cítil, že ho už opúšťajú sily.

R. 1760 bol v Rosine farárom František Škrekay, ktorý sem prišiel z Čadce. Práve on sa pričinil o to, aby sa postavila socha sv. Jána Nepomuckého

– dal na vlastné náklady doviezť kameň, zhotoviť a postaviť sochu. Socha stojí na rokokovo zdobenom pilieri. Neznámy autor ju zhotovil z pieskovca. Neskoršie bola natretá ochrannou vrstvou olejovej farby proti poveternostným vplyvom.

R. 1774 prišiel Jozef Otrokóci, rodák z Púchova, ktorý r. 1776 začal stavať nový kostol, ktorý bol dokončený r. 1779. Kostol postavili na náklady Mikuláša Esterháziho. Zapísané je: „Kráľ v tom čase (okolo roku 1780) nariadil uvedenému panstvu postaviť 12 kostolov. Medzi ne patrí i náš. Ďalšie dva sú pri Košiciach, jeden v Lutile, 3 v Sudetoch a ostatné na území terajšieho Maďarska.“

R. 1796 bola postavená nová farská budova, ktorá slúžila až do r. 2005.

Farár Štefan Bacho Bánovský, ktorý nastúpil r. 1797, zadovážil hodiny, ktoré boli umiestnené na farskej chodbe. Z tých čias sa zachoval veľmi zaujímavý dokument – záručná listina (kvitancia). Je opísaná presne podľa originálu v kronike DHZ.

R. 1805 bol rosinským farárom Ladislav Rázga.

R. 1822 nastúpil Ján Janáč, za pôsobenia ktorého vykonal nitriansky biskup Jozef Vurum kanonickú vizitáciu farnosti (r. 1828). Jej zápis sa nachádza vo farskej knižnici.

Do tohto obdobia máme zaznačený zoznam duchovných správcov, ako boli uvedenými do farskej služby a priblížení svojou činnosťou.

Z pôsobenia ďalších kňazov zaznamenávame:

„Pred farou rástli dve veľké hrušky, ktoré toho času (okolo roku 1860) farár Adamovič nechal vyrúbať. Do roka potom zomrel, je tu pochovaný, ale jeho hrob je neznámy."

Mnoho sa hovorilo o dobrosrdečnosti farára Ľudovíta Borčického, ktorý bol rodákom z Poruby. Bol vraj veľmi dobrým kazateľom a podporoval chudobných. Iste tu účinkoval v roku 1866, keď sa zúčastnil vo Frívalde na posviacke nového kostola, do ktorého spolu s ďalšími kňazmi v dalmatikách prenášali milostivú sochu Panny Márie zo starého chrámu (publikácia Frívald). R. 1869 bol ešte v Rosine. Spomínaný je v dodatku kanonickej vizitácie, zaznačenom v roku 1885. Počas jeho pôsobenia bol opravený starý organ a zvon sv. Kataríny, ktorý praskol – opravili ho v Trnave. V Rosine bolo aj zemetrasenie, pri ktorom čiastočne praskla klenba kostola tak, že boli obavy zo zrútenia.

V 18. a 19. storočí používala obec Rosina pečať s patrónkou kostola – svätou Katarínou. Zachovali sa pečate z rokov 1850 a 1856. V prvom prípade pri pečatení použili typárium z r. 1761, v druhom prípade použili mladšie typárium. Na obidvoch pečatiach je svätica zobrazená so svätožiarou a korunou na hlave a s ratolesťou, palmou v ruke, teda nie s kolesom, ako ju najčastejšie vyobrazuje cirkevné umenie a ako je vyobrazená na hlavnom oltári nášho kostola.

Koncom 19. stor. prišiel do Rosiny farár Karol Ševčík. Podľa dodatku ku kanonickej vizitácii tu bol už v roku 1881. Miesto neho nastúpil kaplán Jozef Budaj, ktorý sa dobre poznal s maliarom Jozefom Hanulom. Keď J. Hanula maľoval kostol vo Višňovom, dohodol s ním maľovanie interiéru rosinského kostola, ktoré bolo dokončené r. 1902. V maliarových spomienkach uverejnil náčrtok Dr. Budaja, ktorý dobre poznal Andreja Hlinku, kňaza a národovca. Neskoršie sa stal kanonikom v Nitre, kde bol poslancom Slovenského snemu. Zomrel r. 1939 v Nitre.

V roku 1895 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor. Zakladateľom bol Romuald Zvarík. Zbor sa v roku 1904 pri cvičení zaskvel v novej rovnošate. Po cvičení sa išiel predstaviť pánu farárovi Karolovi Ševčíkovi, ktorý bol akýmsi protektorom zboru.

„12. apríla 1903 na veľkonočné sviatky prvý raz vystúpila hasičská muzika verejne v kostole za spoluúčinkovania organistu pána Schurmanna. Od tých čias sa ľudia stretávali častejšie s touto hudbou na púťach, tancovačkách, pri voľbách i kortešačkách.“ Táto hudba sa zúčastňovala aj na cirkevných slávnostiach. Počas pôsobenia dekana Ľudovíta Blažeka, ktorý prišiel do Rosiny r. 1907 po smrti K. Ševčíka, hrala na privítanie biskupa Karola Kmeťka (bolo to po r. 1921, po vysviacke za biskupa). Hudba r. 1925 pre nezhody zanikla, obnovená bola až r. 1952 (v súčasnosti už neúčinkuje).

Dp. Karol Ševčík je pochovaný na rosinskom cintoríne pod gaštanmi naľavo od veľkého kríža. „Pán dekan Blažek bol vždy ľudský, necítil nikdy horkosť v žlči.“ Tak to napísal básnik Pavol Gašparovič Hlbina, kňaz, vo svojej básni Prvá kaplánka. Iste nebol ďaleko od pravdy, veď biskup Kmeťka si ho v roku 1936 povolal z Rosiny do Nitry za kanonika. Dobre poznal pána dekana ešte z čias svojho pôsobenia v Tepličke nad Váhom v rokoch 1910 – 1921. Ocenil tak nielen osobu dekana Blažeka a jeho úsilie, ale aj našu farnosť, o ktorej rast sa horlivo staral. Svedčí o tom záznam v kronike DHZ o zadovážení vlastného prápora: „Miestny farár pán dekan Blažek sa s ochotou pripojil k prácam a zbor vo všetkom podporoval.“ On vykonal aj posviacku hasičského útvaru. Vo svojej reči spomenul povinnosti hasičstva a vyzval ho, aby zostalo verné svojej zástave, aby podľa jej symbolu vždy chránilo so šľachetnou obetavosťou na to odkázaných, a tým zabraňovalo katastrofám, ktoré z každej strany číhajú na obyvateľstvo. Po ukončení posviacky bol na miestnej fare slávnostný banket a po ňom ľudová veselica. Heslom hasičstva je: „Bohu na česť, blížnemu na pomoc!“

Keď boli r. 1916 odvlečené zvony (pre potreby vojska v l. svetovej vojne), občania veľmi ťažko znášali ticho, ktoré nastalo. Romuald Zvarík na vlastnú zodpovednosť priniesol na chrbte zvonček sv. Jozefa z kaplnky na Lipovci, ktorý potom hlásal slávu Božiu až do tých čias, kým neboli zadovážené nové zvony; do roku 1926.

Po r. 1928 sa v obci začala vzmáhať osvetová činnosť zásluhou učiteľa a organistu Valéra Marschalku. Časopis Slovenská krajina uverejnil r. 1932 článok o postavení stáleho javiska v Rosine. Ochotnícky krúžok zahral na ňom. úspešnú veselohru Čertov mlyn.

R. 1933 sa v Nitre uskutočnili Pribinove slávnosti. Práve v tom čase bola birmovka vo Višňovom. Dekan Blažek pozval biskupa Kmeťka na divadelnú hru. Ten po predstavení udelil všetkým prítomným požehnanie. Divadelný krúžok bol združením katolíckej mládeže. V knižnici farského úradu sa ešte nachádza jeho kronika. Posledná hra starých ochotníkov sa hrala v roku 1964.

Dekan Blažek v roku 1936 vykonal posviacku motorovej striekačky. Keďže bol veľkým priateľom hasičstva, zbor sa s ním pred odchodom do Nitry pekne rozlúčil. Tam v službách biskupského úradu v roku 1938 aj zomrel.

Roku 1936 prišiel do Rosiny dp. Ignác Hrubý Janáč, ktorý tu pôsobil do roku 1939. Vtedy mala obec 266 domov a 1547 obyvateľov, z toho 1530 rímskokatolíckeho vierovyznania.

(Podľa brožúry: Ďuroška, P.: 650. výročie založenia obce Rosina (1341 - 1991). 25 s. + 7 obr.)